Ch
arón syn boha večnej tmy Ereba a bohyne noci Nykty, prievozník mŕtvych do podsvetia. Býva znázornený ako hrubý, vyziabnutý a nevľúdny starec alebo ako okrídlený démon s dvojitou
sekerou, s kladivom alebo veslom.
Do gréckej mytológie sa zrejme dostal neskôr, v Homérových básniach sa nevyskytuje. V etruskej kultúre sa podobné božstvo nazývalo Charun. Charón prevážal cez rieku, ktorá sa u gréckych
autorov nazýva Acheron alebo Léthé, u latinských autorov Styx, a to iba do podsvetia, a nie späť na svet. Previezť však mohol len duše riadne pochovaných mŕtvych, zatiaľ
čo duša nepochovaných blúdili naveky na brehoch rieky. Za prevezenie vyžadoval ako odmenu peniaz. Preto Gréci dávali svojim mŕtvym pod jazyk obolus, aby mu ich duše mali čím zaplatiť.
Len výnimočne sa do podsvetnej ríše dostal niekto živý. Za to, že Charón previezol Herakla musel potom z rozkazu samotného boha Háda slúžiť po celý rok v okovách. Tiež podľa Vergiliovej
Aeneidy dala Sybille Aineovi Zlaté rúno, aby na ňom prekonal rieku, hoci bol stále nažive.
Charón bol často znázorňovaný na náhrobných reliéfoch a pohrebných vázach. Najpozoruhodnejšie je snáď vyobrazený (spoločne s bohom Hermom) na váhe tzv Saburovho maliara. Tá bola zhotovená
okolo roku 450 pred nl a teraz je umiestnená v Národnom archeologickom múzeu v Aténach. Vyskytuje sa tiež často na renesančných a barokových obrazoch a freskách, napríklad na
Michelangelovej "Posledný súd" v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne.
Cháron sa vyskytuje v Aristofanovej komédii "Žaby", a je to tiež prvá postava, s ktorou sa v podsvetí stretáva Dante (Božská komédia, Peklo, spev 3).
V novele Thomasa Manna "Smrť v Benátkach" vystupuje ako Charón gondoliér, ktorý hlavného hrdinu vozí po Benátkach. Podobných narážok je v staršej i novšej literatúre celá rada.
