Najmladší Zeus Kronovej hrozbe unikol vďaka Rheinej lsti. Pred Diovým narodením odišla na ostrov Krétu, tajne porodila v hlbokej jaskyni hory Dikté a Kronovi miesto novorodenca dala kameň zabalený v plienkach. To isté sa podľa niektorých povestí stalo i s Poseidónom, kedy však Kronovi miesto dieťaťa bolo podstrčené žriebä. Väčšinou sa však uvádza, že Poseidón bol prehltnutý podobne ako jeho súrodenci. Dia sa ujali nymfy Adrásteia a Ídaia, kŕmili ho medom a mliekom božskej kozy Amaltheie. Na stráži stáli Kúréti, horskí démoni. Tí mali za úlohu pôsobiť údermi svojich mečov do štítov pri plači malého Dia taký hluk, aby ho Kronos nemohol započuť. Podľa inej povesti ho nymfa Adamanthea uložila do zlatej kolísky, ktorú potom zavesila na strom, aby ho Kronos nemohol nájsť ani na nebi, ani na zemi, ani na mori. Iná verzia povesti tvrdí, že Zeus bol vychovávaný svojou babičkou Gaiou. Keď Zeus dospel, pomstil sa otcovi. Na radu Titánky Métis a s pomocou bohyne Rhei sa stal Kronovým čašníkom. Potom podľa Métidiny rady zmiešal medový nápoj s dávidlom a to mu podal. Potom už Kronos zvrátil všetkých Diových bratov a sestry, súrodenci sa spojili a dali sa do boja. Zeus oslobodil Hekatoncheiry, získal na svoju stranu Kyklopov aj niektorých Titánov a po desaťročnom lítom boji Krona premohol a zvrhol ho do Tartaru. Tak skončila Kronova vláda. Niektoré verzie uvádzajú, že sa Kronos pred pádom do Tartaru zachránil a žil pod menom Saturnus v Taliansku. Začala vláda najvyššieho boha Dia, ktorá vytrvala až do konca sveta gréckych mýtov. O predchádzajúcich verziách o Kronovi, z čias ako zľudovelo uctievanie Zeusa, sa myslí, že majú súvislosť so semitským božstvom Ba`al Hammon. Pôvod mýtu o Kronovi pojedajúcim svoje deti pochádza z najskorších foriem náboženstva, kedy ako Ba`al Hammon bol niekedy uctievaný Moloch, ktorému boli prinášané detské obete, ktoré zhoreli vnútri sochy Ba`al Hammona. Správa pripisovaná podľa Eusébia pololegendárnému súčasníkovi Trójskej vojny, fénickému dejepiscovi Sanchuniathonovi, tvrdí že Kronos bol pôvodne kanaánsky vládca, ktorý založil Byblos a bol postupne zbožštený. Táto verzia udáva striedavo mená ako Elus alebo Ilus a uvádza, že v 32 roku jeho vlády vykastroval, zabil a zbožštil svojho otca menom Epigeius alebo Autochthon, "ktorého neskôr nazývali Uránom". Kronos je znovu spomenutý v Sybiliných věštbách, zvlášť v knihe tri, ktorá sa volá Krona, 'Titán' a Iapeta, troch synov Urána a Gaiu, z ktorých každý dostal tretinu Zeme a Kronos sa stal kráľom nad všetkým. Po smrti Urána sa Titánovi synovia pokúsili zlikvidovať Kronových a Rheiných mužskej potomkov hneď akonáhle sa narodia, ale Rhea v Dodone v tichosti porodila synov Dia, Poseidona a Háda. Tých potom poslala do Frýgie, aby tam boli vychovaní. Akonáhle sa to dozvedeli, uväznilo šesťdesiat titánových ľudí Krona a Rheu, čo sa stalo príčinou vyhlásenia prvej vojny proti nim ich synmi. Ľudia neskôr jeho vládu idealizovane nazývali zlatým vekom. Následkom jeho spojenia so zlatým vekom bol Kronos uctievaný ako boh žatvy, ktorý dohliada na plodiny, prírodu a poľnohospodárstvo. Bol zvyčajne zobrazovaný s kosákom, ktorým mal vo zvyku žať plodiny a ktorý bol tiež zbraňou, ktorou vykastroval a zosadil Urána. V Aténach, dvanásty deň každého mesiaca, sa konala slávnosť zvaná Kronia na počesť Krona a oslavujúca žatvu. Kronos bol tiež stotožňovaný v klasickom staroveku so Saturnom. Gréci nestavali Kronovi žiadne chrámy a ani inak mu neprejavovali žiadnu osobitnú úctu.
Kým Gréci považovali Krona za predstaviteľa neporiadku a chaosu a verili, že Olympskí bohovia na svet priniesli obdobie mieru a poriadku po tom, čo sa zmocnili vlády nad zlomyseľnými Titánmi, mali Rimania na prvotných bohov priaznivejší pohľad. Hoci rímsky boh Saturn bol zlúčený s Kronom, mali Rimania Saturna radšej než Gréci Krona. Kým Grékmi bol Kronos považovaný za kruté a búrlivé božstvo, jeho živelnosť sa stala u Rimanov viacmenej neškodná a začal byť spájaný so zlatým vekom a neskôr i s "ľudským časom", kalendárom, ročnými obdobiami, pričom bol odlíšený od vlastného stelesnenie času - Chrona. Kým Gréci Krona prevažne ignorovali, považujúc ho za iba medzistupeň medzi Uránom a Zeusom, v rímskom náboženstve a mytológii zastával dôležitejšiu úlohu. Saturnálie boli slávnosti vyhradené k jeho pocte a v rannom rímskom kráľovstve taktiež vieme o najmenej jednom chráme zasvätenom Saturnovi. Je dôležité si uvedomiť, že mnohé staroveká mestá žili v klasických časoch v izolácii, a tak mnohé mýty a povesti boli rozvíjaný a prispôsobované pre danú oblasť. Až rozvoj technológie dovolil robiť kultúrnu výmenu medzi ľuďmi a podporoval tým tvorbu jednotného pohľadu na vesmír. Tiež by sa patrilo poznamenať, že takýto vývoj sa neobmedzuje iba na grécko-rímsku kultúru. Historické dokumenty ukazujú, že sa to týkalo hlavne citovo zafarbeného náboženstva. Rovnako ako význam Krona pre Grékov, mal spätne jeho rímsky variant, Saturn, veľký vplyv na západnú kultúru. Podľa blízkovýchodnej tradície bol siedmy deň v židovsko-kresťanskom kalendári latinsky nazáván Dies Saturn (Saturnov deň), ktorý sa potom po úpravách stal zdrojom pre anglický názov soboty (Saturday). Astronomický názov planéty Saturn má tiež pôvod u Rimanov. Bol považovaný za siedmy objekt, ktorý bol najviditelnejší z objektov ešte pozorovateľným voľným okom. U niektorých hinduistických siekt je Kronos označenie pre démona.
